O pôvode čísloviek

Základné poznatky

Veľká časť európskych a niekoľko ázijských jazykov patriacich do skupiny tzv. indoeurópskych majú spoločného praindoeurópskeho predka - prajazyk, z ktorého sa vyvinuli samostatné jazykové vetvy a z nich jednotlivé dnes známe jazyky.
Historická jazykoveda sa zaoberá historickými a predhistorickými štádiami vývinu jazykov a rekonštrukciou a dokazovaním tohto stavu.
Etymológia je veda o pôvode slov.
Číslovky sú slová pomenúvajúce čísla.


O slovenských číslovkách všeobecne z jazykovedného hľadiska

Základné číslovky (do desať) : jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať
Skloňované číslovky : jeden, dva, tri, štyri
Nesklonné číslovky : ostatné
Spodstatnené číslovky : päť, šesť, deväť, desať
Spodstatnené ordinália : sedem, osem

Skloňované číslovky sú v prvej desiatke štyri. Skloňované znamená, že podliehajú flexii podľa gramatických kategórii rod a pád. Nesklonné číslovky od päť vyššie si uchovávajú nemenný tvar. Spodstatnená číslovka znamená, že z pôvodnej číslovky bol vo vývine jazyka tvaroslovím (derivačnou morfémou) odvodený tvar podstatného mena. Toto pomenovanie čísla už nie je číslovkou v pravom zmysle slova, ale je vnímané ako podstatné meno. Spodstatnené ordinále znamená, že súčasný tvar slova je druhotvarom odvodeným od radovej číslovky a pôvodná základná číslovka sa stratila. Tieto druhotvary sú tiež vnímané ako mená.

Zhrnutie : číslovky jeden, dva, tri, štyri sú pravé, pôvodné číslovky. Slová päť, šesť, deväť, desať sú substantíva s významom „päťka, šestka, atď. Slová sedem a osem sú druhotvary z radových čísloviek siedmy, ôsmy. Nula je vynechaná, pretože je to relatívne moderná výpožička a aj samotná "idea" nulovosti je relatívne nedávna v porovnaní s vekom ostatných čísloviek.


Skratky

psl. - praslovanský, ide. praindoeurópsky, lat. latinský, gr. stará gréčtina, ind. Sanskrt
* - rekonštruovaný tvar
nom. - nominatív, prvý pád
gen. - genitív, druhý pád


Výslovnosť niektorých psl. hlások

a, i, u sú vždy dlhé [á, í, ú].
ě - ako české „ě".
ę - ako francúzske nosové „in" napr. v slove medicin.
ơ - ako francúzske nosové „on" napr. v slove menthon.



Etymológie (1-5)

jeden < psl. *edinъ (ženský rod *edina, stredný *edino). Pôvodný kmeň je iba *inъ z praindoeurópskeho *h3oi-Hno-s [Sihler, 1995], čo dokladajú angl. one; nem. eins, -es; lat. ūnus, -ī; gr. oinē, -ēs. Vo vývoji praslovančiny samotné *inъ nadobudlo význam "iný" < *inъjь . Novotvar pre slovo jeden vo význame číslovky vznikol pripojením prefixu *ed- neznámeho pôvodu. Podľa niektorých [Jagodziński, 2008] je to neutrálne zámeno známe z lat. ecce < *ed-k^je; nem. etwas < *ed-k^wos, atp. Stará gréčtina a Sanskrt majú oios a ēka- tvorené inými derivačnými morfémami. Pre starogréčtinu sa rekonštruuje *h3oi-wo-s a pre Sanskrt *h3oi-ko-s. Iný indoeurópsky koreň s významom singularity je *sem (lat. simplex, -icis „jednoduchý"; similis, -is „jednaký"; gr. mia „jediná"; en „jediné"; angl. same „jednaký"). Tento je zachovaný v slovanskej vetve v slove sám.

dva < psl. *dъva v strednom rode (mužský rod *dъvaja, ženský rod *dъvě) z praindoeurópskeho *dwo-h1 s pádovými koncovkami prehistorického podvojného čísla - tzv. duálu. Tento výklad z dokladov neskorších samostatných indoeurópskych jazykových vetiev nenaráža na žiadne ťažkosti a je uznávaný už po mnohé desaťročia bez podstatnej zmeny. V osemdesiatych rokoch však zarezonoval názor, ktorý vyslovil Adolf Erhart - a to, že podobne ako v číslovke jeden, aj v číslovke dva možno vidieť predponu *ed-, ale v nulovom ablautovom stupni, t.j. ako *d-, ktorá sa tu pripája pred koreň *h3oi-. Podľa tohto potom *h3oi- pôvodne neznamená "jeden", ale "pár". Dva znamená vlastne "jeden pár" a jeden znamená "ten z páru". Erhart to komentuje tak, že pred systémom počítania založenom na základe desať, ktorý sa vyvinul v dobe praindoeurópskej jazykovej jednoty, existoval ešte skorší, celkom primitívny binárny systém, kde základnou číslovkou bol pár a počet jeden bol chápaný v deiktickom zmysle, totiž ako "onen z páru".

tri < psl. *tri z praindoeurópskeho *tr-i-h2 skloňované ako -i- kmeň rovnako, ako vo všetkých indoeurópskych jazykoch. V ženskom rode bolo tiež psl. *tri, ale to z ide. *tr-ei-es. Naproti tomu mužský rod mal tvar *trьje - t.j. navyše s príklonkou vzťažného zámena v množnom čísle *-je.

štyri < psl. *četyri. Pôvodný spoluhláskový kmeň ide. *k^wetwor- prešiel v praslovančine do deklinácie -i- kmeňov. Stredný rod *četyri teda z *k^wetūr-i-h2 (-i- kmeň na nulovom ablautovom stupni koreňa), ženský rod *četyri z *k^wetūr-ei-es. Mužský rod opäť rozšírený o zámennú príklonku. Ostatné indoeurópske jazyky majú rovnako vyvinutú flexiu. Tá chýba iba v latinčine, kde je nesklonné quattuor. Predpokladá sa, že nesklonná podoba je pôvodná a deklinácia čísloviek sa vyvinula až neskôr. Latinčina potom uchovala pôvodný tvar.

päť < psl. *pętь je vlastne číselné podstatné meno s významom „päťka". Pôvodná bola ide. číslovka *penk^we, ktorá sa v slovanských nezachovala, ale odkazujú na ňu iné indoeurópske jazyky : lat. quinque; gr. pente; nem. fünf; angl. five; ind. panča, z ktorých historická jazkoveda pôvodný tvar bez problémov rekonštruuje. Zaujímavý postreh urobil Shledon [J. S. Sheldon: Proto-Indo-European Arithmetics, 2009], keď upozornil na to, že *penk ^we obsahuje dva plné ablautové stupne, a teda že môže ísť o zloženinu, v ktorej koreňom je iba *peN- a *-k^we je enklitický formant známy zo starých jazykov skôr ako enklitická spojka *k^we s významom „a" (lat. -que; gr. -te; ind. -ča). Prítomnosť strnulej príponovej spojky v číslovke päť možno zdôvodniť rituálnym počítaním skupiny čísel (prstov na ruke). Teda : jeden, dva, tri, štyri (a) päť - h3oiHnos, dwoh1, treies, k^wetwor, pen(k^we). Pri číslovke päť ešte stojí za zmenku, že je základom slova päsť < psl. *pęstь < nom. *pen(k^w)-sti-s, gen. *pn(k^w)-stei-s. Toto je vidieť aj v germánskych. Nem. e Faust, -, -ä-e; angl. fist obidve z pragermánskeho nom. *fen(h)-sti-z, gen.*fun(h)-stai-s.

Etymológie (6-8)

šesť - v praslovančine vzniklo spodstatnením číslovky na substantívum. Derivačná morféma -ti- je rovnaká ako v slovách vlasť, kosť, hosť a pod. V psl. *šestь < *šes-ti-s. Latinské sex, starogrécke hex a germánske jazyky pripúšťajú počiatočné nahé [s], ale zo slovanských a indo-iránskych dokladov vyplýva, že na mieste iniciály koreňa musel byť spoluhláskový kluster [ks]. K tomu pristupuje ešte keltské suex, arménske vech a wex z gréckych dialektov mykénskeho a dórskeho [Jagodzińsky, 2008]. Predpokladá sa preto zhluk spoluhlások v tvare ksw-. Radikála koreňa, vo väčšine jazykov „x", poukazuje na kluster gurutály K a sibilantu: -Ks-, pričom satemová vetva indoeurópskych jazykov umožňuje konkretizovať spoluhlásku radu K na palatalizovanú veláru [k^j]. Ide. koreň pre číslovku šesť je tak rekonštruovaný v tvare *kswek^js-.

sedem - druhotvar odvodený od ordinália siedmy < psl. *sedm-ъ-jь. Tvar koreňa sed- je pravidelným výstupom z praslovanských procesov regresívneho spodobenia (-pt- > -tt-) a znelostnej asimilácie (-tm- > -dm-). To druhé vidno aj v starogréckom hebdomos < *septm-o-s, kde je znelostnou asimiláciou zasiahnuté aj [p]. Základná číslovka sedem mala v ide. tvar *sep-t-m (lat. septem; gr. hepta), kde -t- je podľa Shieldsa tzv. „redundant non-singularity marker" [K. Shields, 1996], pripájaný mimovoľne k číslovke s vlastným, inherentným významom počtu siedmych, ale hypercharakterizovanej ako množné číslo. Čo sa týka pôvodu samotného koreňa *sep-, predpokladá sa, že je to zrejme stará výpožička zo semitského prajazka - číslovka sedem sa v arabčine a hebrejčine aj dnes podobá na súčasné indoeurópske tvary. Očakávané psl. †sedъ (s reflexom †sed v súčasnej slovenčine) sa nikde v slovanských nezachovalo, a tak sa predpokladá, že popísaná zmena v psl. je prastarého dáta.

osem - vznik analogicky podľa sedem. Pôvodný je iba koreň os- < ide. *h3ek^j-. Staré indoeurópske jazyky pripájajú ku koreňu nesingulárový formant -t- a skloňujú to ako duál - teda podvojné číslo (lat. oktō; gr. oktō; nem. acht; angl. eight; ind. astau a keltské ocht). To je zrejme prejav toho, že číselný význam osem bol vnímaný párovo - t.j. ako dve čosi. Keď táto skutočnosť vyšla najavo, viedlo to niektorých k prehodnoteniu koreňa. Erhart analyzuje *h3o-k^wet- ako zloženinu dvoch ide. významovo duálových lexém (slov, ktoré pomenúvajú veci a javy vyskytujúce sa zásadne v dvojici) s disimiláciou prvej spoluhlásky druhého z nich k prvej spoluhláske prvého z nich - t.j. h3/k^w > h3/k^j. Súčasná jazykovedná obec sa však prikláňa väčšmi k originálnemu, klasickému výkladu. Zdá sa totiž, že číslovka osem má síce duálovú flexiu (je skloňovaná s pádovými koncovkami prehistorického podvojného čísla), ale interpretácia koreňa ako zloženiny samostatných lexém, nesúcich význam párovosti, je príliš ťažkopádna. Okrem toho existuje dôvodné podozrenie, že slovanské slovo čata, ktoré zmienená hypotéza potrebuje na preukázanie prítomnosti k^wet- v koreni číslovky, je výpožička z uralskej jazykovej veľrodiny (maď. ket, kettő „dva").

deväť - praslovanský tvar nemal prvú hlásku d-, ale n-. D- sa na začiatok dostalo zo susednej číslovky desať pod vplyvom rituálneho počítania - v základných číslovkách vyslovovaných po sebe je deväť na mieste hneď pred desať (tento jav zasiahol aj románsku a germánsku vetvu, ale u inej dvojice - štyri a päť). V indoeurópskom prajazyku je rekonštruovaným koreňom slova *h1neu-, ku ktorému pristupuje prípona -m-. Z prehistorického *h1neum by sa dalo očakávať neskoršie praslovanské †nevę resp. †nevЬ, a odtiaľ súčasné †neva alebo †nev. Ako už bolo povedané v prvom článku o pôvode čísloviek, skutočný dnešný tvar deväť < *devętЬ je vlastne spodstatnená číslovka s významom „deviatka".

desať - praslovanský tvar bol *desętЬ, čo je opäť spodstatnená číslovka s významom „desiatka". Rekonštruovaný tvar v prajazyku je *dek^jmt. Pri jeho významovej motivácii je presvedčivý výklad (Szemerényi) spájajúci číslovku s koreňom *k^jomt- "plný počet" (nem. e Hand, -ä-e „ruka"; angl . hand).

jedenásť - všetky číslovky s príponou -násť sú mladšieho dáta a vznikli už na slovanskej pôde. Pôvodne bolo: jeden nad desať, dva nad desať. Súčasné tvary podľahli allegrovej kontrakcii - teda pri rýchlom vyslovovaní došlok "prehĺtaniu" niektorých zvukov a tým aj slabičnému k stiahnutiu slova.

dvadsať - v porovnaní s prvou dekádou sú aj tieto vyššie číslovky pomerne mladé. Dvadsať vzniklo z nesklonného „dva desať", tridsať z „tri desať", štyridsať z „štyri desať". Ostatné desiatky vznikli zo skloňovaného tvaru číslovky desať: päťdesiat < psl. *pętЬ desętъ „päťka desiat(-ok)".

sto - praslovansky bolo *sъto (čo je malá odchýlka od pravidelného vývoja z ide. prajazyka - očakávaný tvar bol † sęto). Koreň je rovnaký ako pri číslovke desať - ide. *k^jmt-. Sto bolo pôvodom genitív množného čísla: v ide. prajazyku *k^jmt-om "mnoho počtov" (nem. hund- „sto"; angl. hund; lat. centum; gr. -katon; sanskrt sata). V jednotlivých indoeurópskych jazykových vetvách neskôr došlo k prehodnoteniu pôvodne vnímaného genitívu plurálu na jednotné číslo v strednom rode. Vtedy k číslovke pristúpila v slovanských koncovka -o, typická pre neutrá, a skloňovanie sa pridružilo k tzv. vzoru mesto. Rovnako napríklad v klasickej latinčine je základná číslovka vnímaná ako centum (istud) „stovka" namiesto †centum (istōrum) „stoviek" a v starej gréčtine: (to) he-katon „jedna stovka" namiesto †(tón) katon „stoviek".

tisíc - číslovka tisíc na rozdiel od sto nemá prajazykového predka. Vznikla neskôr už na pôde osamostatnených jazykových zoskupení. V praslovančine tisíc významovo súvisí s tuk, tučný (české tyl, otylý, týti, a pod.) od koreňa *teu- „tlstnúť". Rekonštruovaný psl. tvar je *tysęti „tlsté/hromadné počty" (mn. č.!), kde opäť možno rozoznať aj koreň *k^jmt- (psl. *tysęti < ide. *tūs-d-k^jmt-i- podľa Sihlera). Makké [i ]nahradilo pôvodné [y] pod vplyvom nasledujúceho [i].

Pôvod názvoslovia slovenských riek

Z čoho sa vyvodzujú mená našich najväčších riek a aký je význam týchto slov.

poznamka k skratkám: psl. - praslovanský, ide. praindoeurópsky

Bodva – vzhľadom k rozsiahlemu jaskynnému komplexu, ktorý v minulosti vytvorila na erodovanom podloží, možno zdôvodniť pomerne ojedinelú motiváciu pomenovania rieky – Bodva znamená „rieka v jame“. Ide. *b^hed^hh2– “bodať, kopať (lat. fodiō, fodere, fodī, fossum; nem. beißen, biss, -bissen; angl. bite, bit, bitten).


Dunaj – neslovanské. Názvy veľtokov bývajú veľmi staré. Keď slovania postúpili na juhozápad, prevzali keltské pomenovanie rieky Danuvios (do lat. Danubius, -iī). Etymon je ide. *denh2- „prúdiť“ zachované v lat. fōns, -ontis „prameň“; gr. thanatos, -ou “úmrtie“, a.i.


Hornád – Etymologicky nejasné. Ako dokázal Štolc v roku 1951, pôvodné znenie na slovenskom území bolo Chornad. Úradný názov Hornád je maďarský alebo pomaďarčený, v prípade že pôvod je slovanský.


Hron – Prvý písomný doklad na rieku Hron máme z pera rímskeho cisára Marca Aurelia a vzťahuje sa na obdobie osídlenia dolného Pohronia Kvádmi a Markomanmi, t.j. druhé storočie n.l. V spise Hovory k sebe samému z rokov 172 alebo 173 zapísal na záver poznámku, že ide o „terra suprā Granouā“, teda krajinu nad Hronom. To zodpovedá praslovanskému *Gornъ- s istým tvarom ide. koreňa *g^wer– „napojiť“, ktorý je aj v žriedlo < psl. *žerdlo.


Ipeľ – psl. *Upъlь. Z baltoslovanského *upos vo význame „riečny tok“.


Laborec – Podobne ako veľtok Labe je Laborec tiež od ide. *h2alb^h-o-s „biely“. Labuť < psl. *olbędъ; lat. albus, -ī „biely“.


Latorica – po etymológii pátral prof. Ondruš, ale zatiaľ sa pokladá za neobjasnené.


Morava – súvisí s more < psl. *morь-jo-. Lat. mare, -is „more“; nem. s Meer, -es, -e; angl. moor „močiar“.


Nitra – psl. *Nītrā je z ide. koreňa *nei-, ktorý máme v slove niť < psl. *nītь. (lat. neō, nēre, nēvī, netum „zošívať“, nexus, -ūs „šitie“; nem. nähen „šiť“; angl. needle „ihla“).Pomenovanie rieky teda bolo motivované metaforou.


Ondava – záhadné. Nevysvetlená ostáva najmä nosovka pred /d/. Domnienka P. J. Šafárika, že súvisí s lat. unda, -ae „vlna“, nie je správna. Je charakteristická pre obdobie, keď sa ešte nedalo hovoriť o etymológii ako o vede a o pôvode slov sa naivne hádalo.

Orava – mnohé rané etymológie, ktoré uvádzaju polyhystori a učenci ako napr. Matej Bel, Bernolák, Hollý a štúrovci, sú očividné a ľahko zrozumiteľné, no nie sú správne. Orava nie je od orať. Ale aj v modernej etymológii existuje niekoľko výkladov. Najpravdepodobnejšie sa zdajú tie, ktoré rozlišujú príponu –ava od základu or–. Ten môže byť z ide. koreňa *h3or- „vystúpiť, dať sa do pohybu“ zachovaného v lat. orior, orīrī, ortus napr. pre vychádzanie slnka a tiež v slovanskom a germánskom názve pre vtáka orla : orol < psl. *orlъ; nem. Aar < pragerm. *arnuz. Okrem toho Franz von Miklošič upozornil na prítomnosť koreňa v praslovanskom orātī „byť hlučný“. Orava teda znamená buď rieka, ktorá šumí alebo rezká, bystrá rieka.


Poprad – psl. *Poprędъ od ide. koreňa *prend^h-, ktorý je v priasť< *pręsti, priadza < *prędja. Predpona po- ma iteratívnu funckiu. Teda Poprad znamená “vinúci sa, krútiaci sa tok”.


Rudava – od psl. rūdъ „červený“ < ide. *h1reud^h- (lat. ruber, -brī „červený“; rūfus, -ī; „farba líščej srsti“; gr. erythros, -ou „červený“; nem. rot; angl. red).


Slaná – Slaná ako slaná < *solnā. Ide. *sal- „soľ“ (lat. sal, -is; nem. s Salz; angl. salt).


Tisa – Meria 966km a slovenského územia dotýka len jej nepatrný zlomok, ale prítomnosť Slovanov v jej povodí sa datuje už pred druhým storočím n.l. Charakteristické /s/ napovedá o hláskovej stavbe lexémy. Ale výklad nie je jednotný. Podľa Ondruša meno rieky je predslovanské *Tīb-sa- od základu *teib- “blato”, ktoré je v lat. Tiber, -ris. Avšak môže patriť aj do príbuznosti s lat. taxus, -ī „tis“; psl. *tīsъ.


Topľa – psl. *Topolьja od stromu topoľ < *topolь. (lat. pōpulus, -ī “topoľ).


Torysa – Šmilauer v štúdii Vodopis starého slovenska vyslovil domnienku, že môže ísť o keltský výraz torr uis s významom „horská voda“ neskôr prevzatý Slovanmi, ale definitívne objasnené to nebolo.


Turiec – O rieke sa zmieňujú už Ptolemaios a Plinius Maior v prvom storočí n.l. Turiec je od psl. *tūrъ < ide. *teuh2-ro-s (gr. tauros, -ou „býk“; lat. taurus, -ī; nem. r Stier, -es, -e „býk“). Príbuzné s tučný a tisíc. Podarená je intuitívna (nevedecká) ľudová etymológia, podľa ktorej to je zo slovného spojenia „tu riečka“ :)


Uh – psl. *ơgъ „roh, záhyb“ < ide. *h2ang- (lat. angulus, -ī; angl. ankle „členok“)


Váh – psl. *Vāgъ. Výklad nie je jednotný. Charakteriskická je hláska /a/, doložená latinským prepisom Vvaga a Vvac. V historickej jazykovede je najrozšírenejšie stanovisko E. Schwarza - ktoré obhajovali Šmilauer, J. Stanislav a neskôr Rudolf Krajčovič -, že meno najdlhšej slovenskej rieky je germanizmus z čias kvádskeho osídlenia a súvisí s e Woge, -, -en „vlna“, a teda že Váh znamená „bewegtes wasser“. Na druhej strane ak je pomenovanie prastaré, základom môže byť ide. koreň *weg^w- „vlhnúť“ (gr. hygros, -ou „vlhký“; angl. wake „vodná brázda“).


Žitava – etymológia základu tohto názvu sa vysvetľuje z praslovanského slova *žito „obilie“ < ide. *g^wīH-to- a názov asi označoval rieku pretekajúcu obilným krajom.

O pôvode vulgarizmov a pejoratív

Pozn. Neuvádzam slová, ktoré sú pre bežného človeka etymologicky priehľadné a môže im porozumieť aj sám bez pomoci jazykovedy, ako ani metafory a kompozitá.


blb – onomatopoje (pomenovanie napodobujúce charakteristický zvuk) Základom je spoluhláskový kluster „blabla“ imitujúci jalovú alebo nezrozumiteľnú reč. Slovné druhy sú odvodené zvyčajnými slovanskými príponami –ec < *-ьcь, -ý < *-ъjь, -é < *-oje atp. Lat. balbuties, -ei "brblavosť"; gr. barbaros, -ou "nemý" - grécke pomenovanie pre obyvateľov polostrova neárijskeho pôvodu, ktorých jayzk bol rodovo iný a preto krajne nezrozumiteľný.


buzna – autorom výkladu je Kulík, ktorý preukázal, že v základe slova je francúzke bougre „úchyl“ a že jeho pôvod siaha k latinskému prívlastku bulgarius, -ii (bulharský). V pozadí tohto vývoja je stredoveká sekta prenasledovaná na území dnešného Bulharska za praktizovanie sodomie.


čurák – záhadné.


debil – z lat. debilis, -is doslova „nemocný“, i.e. ten, kto má malú moc ,pretože je slabý. Slovo pôvodne pomenúva istý stupeň mentálnej retardácie (taktiež idiot, imbecil).


dement – z lat. demens, -entis dosl. „zbavený rozumu“. Quem perdere volunt, dementant „Koho chcú (bohovia) zmárniť, zbavia ho rozumu“.


fľandra – neslovanské. Pomenovanie sa odvodzuje z rozľahlého regiónu Flanders, kde v priebehu WWI. pôsobili početné armády znepriatelených strán a zdržiavali v okolí množstvo prostitútok.


homoš – angl. homo. Z odborného výrazu homosexuál. Toto sem zaraďujem z toho dôvodu, lebo je dôležité uvedomiť si, že predpona homo-, od ktorej sa odvodzujú niektoré prevzaté tvary, nie je latinské homo, -inis „človek“, ale že sa jedná o grécke homo- < *somo- s významom „jadnako, rovnako“, a ktoré možno vidieť aj v lat. semel „raz“, mille „jedentisíc“; nem. –sam a angl. same. Napokon aj v slovenskom sám.


hovno – prslv. *govъ- znamená pôvodne kravské lajno a odvodzuje sa od ide. slovného základu *g^wou- pre dobytok. Súvisí s hovädo < prslv. *govę, -te, hovädzí a háveď. Lat. bos, gen. bovis; gr. bus, gen. boos; nem. e Kuh, -, -ü-e; angl. cow; sanskrt gauh, gen. gos.


hlúpy – prslv. *glupъ- záhadného pôvodu. Niekdy sa myslí na sémantickú spätosť s hluchý < prslv. *gluchъ- (Kopečný), ale koreň obidvoch slov je neznámy.


chuj – samotný výraz do slovenčiny prevzatý z iných slovanských jazykov, kde chuj < *chvojь. Príbuzné so slovami chvost a chvieť. Podobný sémantický posun je aj v lat., kde pēnis, -is tiež znamená "chvost".

jebať – prastaré. Prslv. *jebơ, jěti < *jebti. Ide. koreň *h3jeb^h-, pôvodne iba v sexuálnom význame, je zachovaný aj v sanskrte jab^hati „jebe“ a v starogéckom oip^hei „jebe” (obidve 3. os. jedn.). Vulgarizmy sú v staroslovienskych písomnostiach už z neskoršieho, historického obdobia doložené riedko, ale jebať je podistým jeden z najstarších, pretože ho možno stopovať až za praslovanské obdobie do doby protoindoeurópskej jazykovej jednoty.

kokot – v súčasnej slovenčine tento význam nie je vnímaný, ale iné jazyky poukazujú na to, že kokot je prosto kohút. Reduplikovaná slabika na k- je opäť onomatopoicon vzťahujúce sa k charakteristickému prejavu nelietavého vtáka.


kunda – v prvom rade treba upozorniť na to, že nemá nič spoločné s nem. výrazom pre zákazníka :D Etymon je lat. cunnus, -i “piča”, ktoré prešlo cez germánske jazyky (angl. cunt) do češtiny.


kurva – dlho sa dávalo do súvislosti s ide. koreňom pre vyjadrenie žiadostivosti, ktorý je v lat. cara, -ae; fr. chère „drahá, milenka“; nem. e Hure, -, -en a angl. whore „kurva“. Neskôr bol uznaný názor, ktorý vyslovil Machek v 70. rokoch, že kurva je vlastne prenikavá kontrakcia z *kuroptъva „kurovitý vták“. Kde druhá zložka *pty, gen. -ъve „vták“ je v praslovančine dlhý –u– kmeň (ako napr. krv, svokra atď.) a podľa nej celé kompozitum prevzalo skloňovanie aj v stiahnutom tvare (t.j. ako prslv. dlhý –u– kmeň *kury, -ъve). Napokon, už prechodom do súčasného jazyka, z pôvodného –u– kmeňa bol derivovaný ženský –a– kmeň a slovo prešlo do paradigmy vzoru žena. Lat. curro, currere, cucurri, cursum "behať".


lúzer – z angl. loser. Pre dlhé ú sa v transkripcii často mylne píše looser.


piča – napriek podobnému zneniu nesúvisí s angl. bitch. Pôvod je v ide. koreni pre význam pichať *peuk^j-. Lat. pungo, -ere-, pupugi, punctum; gr. peuke, -es „borovica“; nem. e Fichte, -, -en „smrek“; sem tiež naše pichať a pchať < prslv. *pъšơ, pъchati < z nulového stupňa koreňa *puk^j-.


sprostý – od slova prostý, t.j. zbavený čoho alebo vôbec bez čoho. Prslv. *prostъ < ide. *prok^j-to-. Súvisí s prosiť < prslv. *prositi < ide. *prok^j-ei-. Lat. preces, -ei “prosba”; nem. fragen “pýtať sa”.


srať – sloveso prvej časovacej triedy prslv. *serơ, serti. Ide. koreň *ser- v sanskrte sisarti „náhli sa“, sara- „prúdenie“, gr. horma, -atos „nával, nábeh“


suka – znamená vlasne pes (totiž fena). Prslv. je *sơka, kde koreňom prehistorické slovo pre psa *k^jwon-, ktoré dokladajú mnohé ide. jazyky. Lat. canis, -is; gr. kyon, gen. kynos, nem. r Hund, -es, -e; angl. hound; sanskrt svan, atď.


šukať – pôvodne pohybovať v malom priestore (tak to stojí ešte v Němcovej Babičke a lit. staršieho obdobia). Ide. koreň je *seuk-. Lat. succula, -ae „závit“ < ide. *seuk-tlo-h2-.


zmrd – *ьzmьrdъ. Na rozdiel od jebať väčšina vulgárnych slovies nemala pôvodne sexuálny význam. Neskôr, potom ako si tento význam osvojili, prejavila sa tendencia zovšeobecnenia a dotyčné sloveso začalo pomenúvať čoraz viac rôznorodých činností. Mrdať pôvodne znamenalo konať rýchly pohyb – napr. v spojení mrdnúť plecom. Vývin u tohto druhu slovesa možno schematicky vyjadriť : konkrétne -> sexuálne -> rôzne.

Etymológia slovanských božstiev

O pôvode menoslovia slovanských božstiev.


Vysvetlivky k skratkám, značkám a symbolom

ide. - označuje tvar slova v indoeurópskom prajazyku.

prslv. - tvar v praslovanskej vetve

prgrm. - tvar v pragermánskej vetve

sevgerm. - tvar v severogermánskom dialekte germánskej vetvy

lat. - tvar v latinčine

gr. - tvar v antickej gréčtine

* - hviezdička označuje rekonštruovaný tvar

< - zobák v smere zúženia označuje vývin jedneho, prvotného, skoršieho, tvaru do druhého, neskoršieho

- - spacebar dotýkajúci sa slova znázorňuje predely medzi morfémami v ňom.



Poznámky k výslovnosti niektorých grafém

ъ - prslv. zadný jer, čítame ako krátku redukovanú samohlásku kvality a, o, u

ь - prslv. predný jer, čítame ako krátku redukovanú samohlásku kvality i, e

a, i, u, - prslv. samohlásky, ktoré sú vždy dlhé

y - prslv. dlhá samohláska ъ

w, v - všade (lat., grm., a tiež v slv.) čítame jednoducho povedané ako anglické w, teda nie ako súčasné slovenské v.

t^h - gr., čítame ako t s prídychom "tch"

k^j - ide. palatalizovaný velár, čítame podobne ako slovenské "ť".

k^w - ide. labializovaný velár, čítame ako latinské alebo anglické "q"

g^j - ide palatalizovaný velár znelý, čítame podobne ako slovenské "ď".

b^h, g^h - ide. aspirovaný závery, čítame ako b, g s nasledujúcim h "bh, gh"

h1, h2, h3, H - zvláštne praveké ide. hlásky, tzv. laryngály. Čítame jednoducho ako slovenské "ch".



Etymológia

Rod < prslv. *Rodъ "otec bohov"
- súvisí s rod, rodina, rast < ide. *wrod^h-to-
- ide. slovný koreň *wred^h-, ktorý je v gr. ort^h-o- "pravý"; prgrm. *wriskan- "byť obťažkaný plodmi", wraska- "plodný porast"

Svätovít < prslv. *Svętovitъ "boh vojny"
- znamená svätý víťaz. Ľudová múdrosť niekedy komolí pomenovanie na Svetovid a vyvodzuje z toho "ten, kto hľadí na všetky strany", ale to je chybné.
- v skutočnosti sa jedná o iné kompozitum, zložené z ide. *k^jwn-to- „svätý" (v predkresťanskom zmysle); angl. housel "sviatosť" < prgrm. *hun-sla-; a ide. *weik- "dobývať", ktorý je v lat. vinco, vincere, vici, victum

Svaroh < prslv. *Svargъ "boh jasného dňa"
- v slovenčine niet príbuzných slov, ale doklady z germánskych jazykov a hindštiny ukazujú, že etymon je ide. *swerg- „obloha"

Perún < prslv. *Perunъ "boh hromu"
- starší výklad vychádzajúci zo slovesného základu, ktorý je v perti "prieť", nie je považovaný za spoľahlivý
- skúr súvisí s prehistorickým menom dubového stromu *perk^w- (lat. quercus, -us), ktorý bol velebený pre svoju mohutnosť medzi ostatným lesným porastom

Trihlav < prslv. *Trigolvъ "trojica Svätovít, Svaroh a Perún"
- znamená trojhlavý
- lat. tres calvae

Dajboh < prslv. *Dajьbogъ "darca majetku"
- zložené pomenovanie s významom - ten, ktorý rozdeľuje majetok"
- ide. slovesné korene *doh3- „dávať", *b^hag- "majetok"

Vlas < prslv. *Volsъ "božstvo rohatého dobytku"
- súvisí s vlasy, vlna
- ide. *h2welH- „vlna"; lat. lana, -ae „vlna"; nem. e Wolle, -, - „vlna"

Zmej < prslv. *Zmьjь "drak"
- súvisí so zmok, zmija
- *g^h^j-m-ijo- internou deriváciou odvodené od ide. prazákladu *d^heg^h^j-m- „zem"

Živa < prslv. *Živa "bohyňa plodnosti"
- nie je ťažké uhádnuť, že odvodzuje sa od živý
- ide. *g^wiH-wa-h2- "živá" pôvodne z tvaru ide. príčastia perfekta aktíva

Vesna < prslv. *Vesna "bohyňa mladosti a jari"
- základom slova je ide. heteroklitický (rôznosklonný) -r/n- koreň *wes-r/n- „jar".
- lat. ver, -ris "jar"; sevgerm. *wer- "jar"

Morena < prslv. *Morena "bohyňa zimy a smrti"
- súvisí s mrieť < *merti, smrť < *sъmьrtь "dobré, prirodzené úmrtie"
- lat. mors, mortis "smrť"; angl. murder < prgrm. murđran, -esa "vražda"

Zora < prslv. *Zorja "nebeská nevesta"
- od slova zrieť < *zerti, obzor < *obъzorъ
- výlučne slovanské, niet inej ide. paralely

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk