Hudba, poézia, šach | Marcus Iunius Brutus (Rozbor drámy)

Výklad k prednesu

Základným prozodickým konceptom dramatického textu je sylabotonizmus. Charakteristické su preň dva rytmotvorné činitele : počet slabík vo verši a usporiadanie prízvučných a neprízvučných slabík. Absolútnu prevahu majú verše desať a jedenásťslabičné. Pre pôdorys skladby však viac než počet slabík je dôležitý počet stôp – najmenších to rytmických jednotiek metra, pozostávajúcich zo špecifického usporiadania slabík na základe ich relevantných prozodických vlastností. V sylabotonizme takouto vlastnosťou je prízvuk. Desať alebo jedenásť slabík v riadku je usporiadaných do piatich stôp. Tým je daný rozmer verša dramatického textu.

Každá z piatich stôp vo verši obsahuje práve jednu slabiku prízvučnú – tzv. tézu (θέσις, gen. –εως). ktorá je nositeľom rytmického impulzu – tzv. iktu (ictus, gen. –ī), a aspoň jednu slabiku neprízvučnú – tzv. arzu (άρσις, gen. –εως). V usporiadaní slabík, ktoré sa vo verši päťkrát opakuje, arza predchádza tézu. Schematicky U – Takáto základná metrická jednotka nazýva sa jamb (ιάμβος, gen. –ου)

Ako som spomenul vyššie, sylabotonická prozódia pripúšťa v každej stope iba jednu tézu, ktorá je potom zároveň nositeľom rytmického impulzu. Platí<SPAN style=" new=""> téza <=<SPAN style=" new=""> iktus.

Keďže každý verš pozostáva pravidlene z piatich iktov v jambických stopách, metrickým pôdorysom skladby je sylabotonický jamb pentameter, známy tiež ako blankvers</div> <div style="text-align:justify"><SPAN style=" new="">U –, U –, U –, U –, U –

Nakoľko rozmer verša je daný hlavne počtom jeho stôp, môže počet slabík v pentametri kolísať medzi 10 a 11. Podľa toho, či slabičný počet presne vypĺňa stopový rozmer verša alebo ho presahuje, rozlišujú sa verše akatalektické (z gr. καταλήξις, gen. –έως) a hyperkatalektické (ύπερ-).

Akatalektický verš je vlastne čistý jambický pentameter. Má desať slabík. V piatich dvojslabičných jambických stopách päť iktov a päť slabík neprízvučných;

U –, U –, U –, U –, U –

Hyperkatalektický verš má v poslednej stope jednu slabiku navyše. Tvorí ho teda jedenásť slabík. Počet stôp zodpovedá počtu iktov, ktorých je aj tu presne päť, avšak neprízvučných slabík je šesť. Nadbytočná jedenásta slabika nevytvára novú stopu, ale prináleží k predchádzajúcej, rozširujúc ju tak nad rámec dvojslabičnosti. Posledná stopa hyperkatalektického verša preto nie je jamb, ale amfibrach (αμφίβραχυς, gen. –υος) U – U </div> <div style="text-align:justify"><SPAN style=" new="">U –, U –, U –, U –, U – U

Sled akatalektických veršov pôsobí dynamicky. Rytmický impulz je veľmi citeľný, najmä ak sa tézy opierajú o kvantitu (quantitās, gen. –ātis) a na arzy pripadajú slabiky krátke (syllaba brevis, gen. –ae, –is);

,,Ach, nerob to! Môj otec s Caesarom

sporil sa takto kvôli čomusi,

vieš, stálo ho to život. Nemusíš,

nie, nesmieš prieť sa Brūte, nechaj ho!“

Hyperkatalektické verše rytmus naopak ukľudňujú, pôsobia široko, rozvláčne. Tento dojem je ešte umocnený, keď slabiky dlhé (v slovenčine hlavne prirodzené dĺžky vokálov) pripadajú na ľahké doby a striedajú sa s iktovanými pozíciami;

,,Jak pramene, čo kdesi vyvierajú,

krajinu brázdia po dolinách, ryjú (...)“

Prvá stopa vo verši je rytmicky voľná a dvojslabyčný jamb v nej môžno nahradiť rovnako dvojslabičným trochejom (τροχαϊος, gen. –ου) – U. Druhý verš predchádzajúceho príkladu má štruktúru :

– U, U –, U –, U –, U – U

Zvyšok riadku je klauzulou (clausula, gen. –ae), jambický spád v nej musí byť dodržaný.

Keďže v spisovnej normne slovenského jayzka prejavuje sa zákonitosť v umiestňovaní riadiaceho prízvuku na prvú slabiku slova, uplatňujú sa pri výstavbe jambického rytmu na začiatku verša často slová jednoslabičné neplnovýznamové alebo monosylaby, ktoré odsúvajú nástup hlavného prízvuku na iktus na druhej slabike a slová trojslabičné, ktoré odsúvajú prízvuk na iktus na párnej slabike.

Príklonkové väzby zvyčajne umiestňujú príklonku na arzu. Slovné spojenia predložkové, s pravidelným prízvukom na predkožke, sú interpretované v nezačiatočnej polohe verša tak, ak si to metrum vyžaduje, že prízvuk ostáva na plnovýznamovom slove a prepozícia (praepositiō, gen. –ōnis) ho nepreberá. Väčšinou sa tomu však vyhýbam.

,, (...) si nebo /cézura hnev, /dierézana zeminepýta sa komu jest to po vôli (...)“

Odchýľkou môže byť tiež uvoľnenie buď sylabickej, alebo naopak tónickej zložky prozódie. Prvý prípad, keď verš pozostáva z menej než desiatich slabík (katalektický verš), používam zásadne iba na konci výstupov, prípadne pred dlhšou pauzou. Nepárnoslabičný verš si pritom vyžaduje párnoslabičný (mužský) záver, párnoslabičný verš zase nepárnoslabičný (ženský) záver. Druhý prípad, keď normovaný počet slabík obsahuje v riadku menej ako päť iktov, je veľmi ojedinelý. Aj tu sa však rytmický spád dôsledne zachováva.

ENJAMBEMENT (fr.) – Presah syntaktického celku cez rámec verša.

CÉZURA (caesūra, gen. –ae) – Medzislovný predel uprostred stopy.

DIERÉZA (διαίρησις, gen. –εως) – Medzislovný predel na hranici stopy – viz. vyššie. Na interpunkčnom znamienku umožňuje pauzu aj uprostred verša.

ONOMATOPOJE (ονοματποίη, gen. –ης) – Zvukomaľba. Usporiadanie slov <SPAN style=" new="">slovných celkov, ktoré svojou zvukovosťou pri prednese znázorňujú dej.

,,Tresk! S bleskom iskra skrsla božia, hrom, (...)“

Hlásková skupina evokuje predstavu elektrických výbojov medzi údermi. Slovo „hrom“ je zvukové napodobenie samotného hrmenia, oneskoreného v čase rýchlosťou zvuku.

ALITERÁCIA (alliteration) – Opakovanie hlások a hláskových skupín na príznačných dobách metra.

,,Kam hne sa tu len, už tam hneď sa berú (...)“

RÝM (rīman, gen. –asa) – Zvuková zhoda slabík na konci rytmických radov. Skladá sa z tzv. opornej spoluhlásky a z rýmovej podstaty (vlastného rýmu), ktorá začína na samohláske po opore a končí poslednou samohláskou slova. Zhoda v podstate je rým dostatočný, zhoda v opore a zároveň v podstate je rým bohatý. Asonancia je zhoda v samohláskach a nezhoda v spoluhláskach rýmovej podstaty. Lúzersky rým je zhoda skloňovacích koncoviek rovnakých gramatických tvarov rovnoslabičných slov.

V polysylabách párnoslabičných rýmová podstata začína na prvej téze sloveného celku odzadu, v nepárnoslabičných na penultime (penultima, gen. –ae) bez ohľadu na prízvuk.

Schémy usporiadania rýmovaných radov v skladbe sú :

ZDRUŽENÝ a a b b

OBKROČNÝ a b b a

STRIEDAVÝ a b a b

PRERÝVANÝ a b c b

,,Ach, nerob to! Môj otec s Caesarom - a

sporil sa takto kvôli čomusi, - b

vieš, stálo ho to život. Nemusíš, - b

nie, nesmieš prieť sa Brūte, nechaj ho!“ - a

a – dostačujúci rým asonantný

b – bohatý rým

Výklad ku kompozícii

EXPOZÍCIA (expositiō, gen. –ōnis) Načrtne okolnosti, ktoré vlastnému dramatickému deju predchádzajú a nastolí základnú jednotu miesta. Scéna I ./ I. odohráva sa v neskorý večer sviatku Luperkálii (Lupercālia, gen. –ōrum).

KOLÍZIA (collīsiō, gen. –ōnis) Dej sa presunie o niekoľko dní dopredu. V druhom výstupe Brūtus deklamuje svoj postoj k Caesarovi (Brūtus in Caesarem). Kolíše medzi náklonnosťou k vodcovskej osobnosti a láskou k republike a tradičným hodnotám. Rímska rodová šľachta, ku ktorej Brūtus patrí, v ňom ako v potomkovi zakladateľa republiky vidí zosobnenie republikánskej ideje pluralizmu a vlády aristorkacie (αριστοκράτια, gen. –άς), podnecuje v ňom zodpovednosť a nabáda ho k činu. Na soche zakladateľa objavujú sa nápisy ako : ,,Vīverēs“ – Kiež by si žil, ,,Vīvat Brūtus in aeternam!“ – Nech žije Brūtus naveky. Na mestských hradbách obracajú sa na skutočného Brūta : ,,Dormīsne Brūte?!“ – Brūte, ty spíš?! a ,, Haud es Brūtus!“ – Ty nie si Brūtus. /Plūtarchos/

Brūtova manželka, dcéra iného popredného republikána – Catōna Utického, cíti pohnutie, v ktorom sa Brūtus zmieta a v strachu, že by mohol nasledovať osudy jej otca, odhovára ho. Nakoniec Brūtus vyzradí Porcii plán sprisahania.

Kontrastne je postavený pragmatický, objektívny úsudok Cicerōnov v I. / III., kde pred sprisahancami vedenými Cassiom triezvo konštatuje okolnosti súčasné a predvída budúce (Cicerō contrā Cassium).

Hoci sa Cassius a senátori na javisku s Brūtom nestretnú, ich účasť na komplote a vzájomné prepojenie možno ľahko tušiť. Cassius dokonca niekoľkokrát Brūta parafrázuje.

Cicerōnova reč, ktorá zavŕši tretí výstup (Cicerō dē rē publicā), je estetickým vrcholom prvého dejstva.

KRÍZA (κρίσις, gen. –εως) Krízou je Brūtova reč ku Calpurnii v dome Caesarovom (Brūtus ad Calpurniam). Na scéne senátori (senātor, gen. –ōris) Mārcus Iūnius Brūtus, Pūblius Servilius Casca a Caesarova manželka.

Brūtus stále váha. Ozýva sa v ňom svedomie a príchádza ku Calpurnii. Využije chvíľu samoty s ňou a vystríha ju pred nebezpečenstvom. Ona sa mu však zdráha uveriť. Brūtus je zúfalý. Naznačí, že zášť a vzdor voči Caesarovi vzmáhajú sa priamo v senáte, ale ona ho nepochopí. Uzavrie sa, nechce ho počúvať. Brūtus upadá do letargickej apatie.

PERIPETIA (περιπήτεια, gen. –έιας) K dvojici pristúpi Casca. Keď sa Brūtus opäť preberie, je rozhodnutý. Metrum prejde v trochejský oktosylab. Replika, ktorú si vymení Brūtus s Cascom je signálom premietnutia krízy do peripetie. Od toho momentu smeruje dej drámy k záverečnému rozuzleniu.

KATASTROFA (καταστρώφη, gen. –ης) Vstupu do katastrofy predchádza scéna II. / II., v ktorej sa Caesar, v rozpore s obrazom, ktorý o ňom predým vytvorili Cassius s Brūtom, ukáže ako tragická postava. Vo výstupe na večeri v dome Lepidovom predpovedá svoj skon. Štylizácia repliky je klimax (κλίμαξ, gen. –κος), Lepidov doslov v závere výstupu je fátum (fātum, gen. –ī).

Caesarov motív je celkom implicitný. Pevný, v zámere svojom stály, na rozdiel od váhavého Brūta, prirovnáva sa na nebi k polárke. Keď v reči k svojim prívržencom anticipoval vlastnú smrť, pred odporcami predpovedá svoju apoteózu (αποθεώσις, gen. –εως) (Caesar contrā senātōrēs).

Dramatické napätie v závere opäť vzrastá, keď sprisahanci pod zámienkou vykročia k Caesarovi. Naliehajú na neho. Za ich prosbami je snaha pokoriť ho pred senátom (senātus, gen. –ūs). On však nezľaví a odmietne. Senátori sa vrhnú naňho a Brūtus ho zabije.

Dramatické napätie sa uvoľní. Caesarova úkladná vražda je tragickým vyriešením konfliktu a vyústením jednoty deja. Záverečný výjav, kde Caesar padne pri Pompejovej soche je reminiscenciou (fr.) na I. / II. a zavŕšením jednoty miesta. Katarziou (κάταρσις, gen. – εως) je epilóg (επιλώγος, gen. –ου), v ktorom dej drámy doznieva v historických súvislostiach.

Germaniawerks

nářadí-nábytek na zahradu

Agressive Music Fest

Setkání kytaristů